Jarumas

Slovník Judaizmu od židovského autora menom Dagobert D. Runes (vydal Danubiapress Bratislava 1992) pri slove Ježiš uvádza:

"Grécka podoba mena Jošua (latinsky Jozua, skrátené židovské meno Jehošua). Prví nasledovníci ho nazývali Me­siáš (hebrejsky Mešíach, grécky Christos, z toho Kristus). Podľa legendy od­súdený na smrť rímskym tribunál­om za to, že sa nazýval kráľom židovským. Židovské právo ani právnictvo by nedovolilo súd opísaný v Novom zákone. Keď Titus roku 70 zničil Jeruzalem, bolo eš­te veľmi málo kresťanov. Mnohí sa v tých ťažkých časoch nazývali mesiášmi a Židia boli všeobecne tolerantní k sektárom. Zdá sa, že Ježiš šíril zásady esejcov (esé­nov), sekty moralizujúcich asketi­kov bez praktických cieľov či ná­zorov. Georg Brandes napísal kni­hu Ježiš: Mýtus; použijúc prípad povesťami opradeného Viliama Tella."

Ten istý slovník pri hesle Eséni vysvetľuje význam - uzdravovatelia, liečitelia a informuje: "Asketická komunistická sekta, ktorá zanikla po zničení chrámu. Mohli ovplyvniť život a myslenie kresťanského Ježiša."

Stojí za to pozrieť sa bližšie na esénov. Malý lexikon Biblie (G. Gecse, H. Horváth, Nakladateľstvo Spektrum 1990) o nich informuje bližšie pri hesle: Zvitky Mŕtveho mora.

Malý lexikon Biblie vysvetľuje:

"Zvitky Mŕtveho mora - nálezy zo severného pobrežia Mŕtveho mora, objavované postupne od r. 1947. Keďže s podobnými nálezmi, ktoré pochádzali z rovnakého obdobia, prišli ofi­ciálni i súkromní bádatelia aj z iných miest (En-Gedi, Massada, dokonca aj Samária), možno konštatovať, že spoločenstvá esejcov jestvovali nielen v okolí Kumránu, ale aj inde. Preto je správnejšie hovoriť o judejských zvit­koch. Podrobné vedecké skúmanie výsledkov archeologického výskumu pokračuje dodnes. Veľmi napomá­hajú modernému výskumu Biblie a vyža­dujú aj revidovať isté tradičné názo­ry.

Po formálnej stránke možno ru­kopisy začleniť do dvoch veľkých skupín:

1. biblické texty a 2. organi­začné, liturgické a iné smernice a vý­klady.

Z biblických textov je najvý­znamnejší jeden kompletný a jeden fragmentárne zachovaný Izaiášov zvi­tok, komentár k prvým dvom kapito­lám knihy Abakuk, ako aj jeden roz­siahlejší rukopis a viacero zlomkov knihy Žalmy. Väčšina zlomkov obsa­huje biblické texty z Deuteronomia (5. Mojžišova kniha), z kni­hy Izaiáš a knihy Žalmy. Nebiblické rukopisy sú väčšinou komentáre a výklady typu midraš. Taký je Aba­kukov komentár, ktorý naznačuje aj čas svojho vzniku, a zlomky kníh Ozeáš, Micheáš, Izaiáš a Žalmy. Or­ganizačný poriadok obsahuje smer­nice týkajúce sa náboženskej praxe sekty a do istej miery je podobný rannokresťanským spisom.

Ďalší zvitok pripojený k organizačnému poriadku obsahuje pokyny vzťahujúce sa na každodenný život spoločenstva sek­ty, hovorí sa tu aj o ženách a deťoch. "Boj synov tmy so synmi svetla" je podobný Jánovmu evanjeliu. Obja­vili sa aj početné kanonické i nekano­nické zlomky žalmov a apokryfov, no ich definitívne spracovanie si vyža­duje ešte prácu mnohých rokov. Zvláštny je zvitok z červenej medi, ktorý ma dve časti a hovorí o ukry­tom poklade. Zvitky sú dôležité aj z hľa­diska textovej kritiky, lebo umožňujú spresniť kanonické texty a do istej miery objasniť predhistóriu vzniku kresťanstva.

Výskum, ktorý používa aj moderné prostriedky, kladie vznik Zvitkov do 2. st. pred naším letopočtom.

Počas vykopávok v Jordánsku a Izraeli sa objavili aj listy pripisované Bar Kochbovi ( 132-135), ktoré dokazujú, že po zni­čení kumránskej osady (r. 68) sa sek­ta esejcov ešte istý čas zachovala."

Eséni

Krajne konzervatívne bratské spoločenstvo esénov žilo do roku 68 nášho letopočtu v zámernej izolácii od chrámového židovstva, v usadlosti ponášajúcej sa na kláštor, v Chirbet Kumráne, v členitej horskej krajine pri Mŕtvom mori. Svoj pôvod odvodzovali eséni od istého "učiteľa spravodlivosti" z makabejských čias, stáročia pred Kristom. Eséni založili svoj zväz, aby z neho pripravili novú mesiášsku ríšu. Najstaršie správy o tejto as­ketickej sekte sa uvádzajú v stati Filóna Alexandríjského (25 pred n. l. - 50 po n.l.) Quod omnis probus liber sit.

Správa Filóna Alexandrijského:

"Palestínska Sýria, ktorú obýva podstatná časť početného národa Židov, nie je neplodná ani v pestovaní cti. Istých ľudí medzi nimi, počtom vyše štyritisíc, označujú menom eséni. Toto pomenovanie sa podľa môjho názoru, hoci, presne vza­té, nejde o grécke slovo, spája sa slovom ,svätosť. Naozaj sú to ľudia, ktorí sa zanietene venujú bohoslužbám, nepriná­šajú však nijaké obete zvierat, ale pokladajú za účelnejšie po­sväcovať svoje myslenie. Nezhromažďujú ani striebro, ani zlato, nezískavajú si veľké pozemky, lebo by si z nich želali dosiahnuť príjmy, ale preto, lebo sa starajú len o nutné život­né potreby. Takmer jediní medzi všetkými ľuďmi žijú bez ma­jetku a vlastníctva... napriek tomu sa pokladajú za bohatých, lebo si vážia striedmosť a dobrú myseľ ako ozajstnú hoj­nosť... Odhadzujú všetko, čo by v nich mohlo vzbudiť lako­mosť... Nemajú medzi sebou jediného otroka, všetci sú slo­bodní a vzájomne si pomáhajú... Svoju lásku k Bohu prejavu­jú v tisícoch príkladov... Pohŕdanie bohatstvom a ctibažnos­ťou, odpor voči radovánkam... Majú jedinú pokladnicu pre všetkých a spoločné výdavky... aj zvyk spoločného jedenia... spoločná strecha, spoločný spôsob života a spoločný stôl sú princípy, ktoré sa nikde neuskutočnili lepšie..."

Jozef Flavius

Aj židovský historik a vojvodca Jozef Flavius (37-97) vo svojich dielach Židovská vojna a Židovské starožitnosti pre­javoval osobitný záujem o obec esénov. V ôsmej kapitole druhej knihy Židovskej vojny detailne informuje o tomto spoločenstve viery, ktoré treba prijať slovo za slovom:

"Tri skupiny ľudí sa totiž u Židov zapodievajú filozofiou. Prívrženci jednej z nich sa nazývajú farizeji, druhí saduceji a tretí, ktorí žijú podľa mimoriadne prísnych pravidiel, tak­zvaní eséni. Sú to síce tiež rodom židia, ale milujú sa na­vzájom väčšmi ako ostatní... Manželstvo si nevážia, cudzie deti však prijímajú, pokiaľ sú ešte v útlom veku a spôsobilé učiť sa, pokladajú ich za vlastné a vštepujú im svoje obyča­je... Bohatstvom pohŕdajú... Je u nich zákon, že každý, kto vstúpi do sekty, odovzdá svoj majetok celej obci... Pre ich prívržencov, ktorí prichádzajú odinakiaľ, je im všetko, čo nájdu u svojich druhov, prístupné, tak ako ich vlastný ma­jetok... Šaty a telesný zovňajšok majú ten istý ako deti. Odev ani obuv si nemenia, kým nie sú úplne roztrhané... Kňaz sa pred jedlom pomodlí... Po jedle sa opäť pomodlí... Len dve veci môžu konať úplne slobodne: pomoc a milosr­denstvo... Sú mierumilovní... Neobyčajne si vážia staro­dávne spisy a vyberajú si z nich najviac to, čo je prospešné duši i telu. Pohŕdajú zlom a s pevnou mysľou víťazia nad bo­lesťami. Smrť, keď príde so slávou, pokladajú za lepšiu ako nesmrteľnosť. Vo všetkom prečkali ich duše dôkladnú skúšku za vojny proti Rimanom. Boli naťahovaní na škri­pec, lámaní v kolese, pálení, mrzačení. Prechádzali všetký­mi druhmi mučenia, aby sa buď rúhali Zákonodarcovi, alebo zjedli niečo z pokrmov pre nich neprípustných. Ani jedno trpké slovo o ich mučiteľoch im neprešlo cez pery... Majú totiž pevne zakorenenú vieru, že telo síce podľahne rozkladu a je dočasné, duša však žije večne... Medzi nimi sa nájdu aj takí, ktorí ubezpečujú, že poznajú budúcnosť. A naozaj len v zriedkavých prípadoch sa vo svojich pred­povediach mýlia..."

Znova Zvitky od mŕtveho mora

Jozef Flavius, ktorý spísal svoje záznamy roku 77 n.l., bol o esénoch tak dobre informovaný, lebo podľa vlastného vyjadrenia žil medzi nimi tri roky. S veľkou pravdepodobnosťou poznal aj písomné pamiatky na pergamenových zvitkoch z čias okolo roku 100 pred n.l., ktoré si obec skryla v čase, keď ju ohrozovalo povstanie (rok 66) v blízkych jaskyniach uložené do krčahov. S rozbuškou načasovanou pred 2000 rokmi - explodovala táto teologická bomba v dnešnom čase.

V jaskyniach vo Vadi Kumráne sa náhodne našli v roku 1947 listiny ukryté esénmi, známe ako "rukopisy - zvitky Mŕtveho mora". Teologicko-historická literatúra nie je už bez nich mysliteľná. Celé dobrodružné dejiny kumránskych textov opísal Heinrich Alexander Stoll v knihe Jaskyňa pri Mŕtvom mori. Nepredstaviteľne vzácna, už esénmi skomentovaná "Príručka vyučovania" prešla pol sveta, posudzovali ju na uni­verzitách a v kláštoroch, a po divých intrigách a handrkovaní sa o peniaze sa dostala do dobrých rúk objektívnych vedcov, ako boli André Dupont-Sommer a Millar Burrows.

Odvtedy, čo sú známe kumránske texty, však vieme aj to, že zástupco­via esénskeho učenia boli pri všetkej svojej mierumilovnosti angažovaní oponenti Rimanov. Chceli vypudiť pohanských votrelcov aj s ich mnohobožstvom zo zasľúbenej krajiny. Miešali sa tu náboženské a politické záujmy, raz sa to muselo skončiť škandálom. Náboženstvo a politika nikdy neboli strá­viteľná zmes.

Ježiš ako epigón

Z prekladu kumránskych zvitkov s textami jednoznačne vyplýva, že:

- podstatné časti evanjelií z Biblie - Nového zákona pochádzajú z esénskej školy,

- Ježišov spôsob života a životný štýl nadväzovali na mravy esénov,

- podobenstvá, aké používal Ježiš, ba celé kázne pripisova­né jemu dávno pred ním vyučovali eséni.

Každý riadny súd by uznal a potvrdil, že porovnanie textov kumránskych zvitkov a Nového zákona vyjadruje jednoznač­nú zhodu - ale kresťanská teológia veru nie. Ako keby bola chyba, že výpovede Ježiša Nazaretského alebo Betlehem­ského obsahujú poučky asketickej esénskej obce! Tu však stojí v ceste Ježišova rovnosť s Bohom, ustanovená až na koncile v Nicei (rok 318 n.l.).

Eséni boli obyčajní radoví bratia, ktorí mali svoje učenie dáv­no pred Ježišom. Ježiš ako epigón? To nesmie byť, to kresťanskí strážcovia čistého Ježišovho učenia pokladajú za neú­nosné. Albert Schweitzer sa zrejme nevyjadril dostatočne jasne, keď povedal: "Moderné kresťanstvo musí od počiatku a ustavične rátať s možnosťou prípadnej straty Ježišovej his­torickosti."

Žil Ježiš medzi esénmi?

Tu je niekoľko príkladov jednoznačnej zhody medzi uče­ním esénov a Ježišovým učením:

- Eséni nekrstili. Ani Ježiš.

- Eséni sa zriekli teológov svojich čias, saducejov a farize­jov. Ježiš tiež.

- Eséni hlásali miernosť a skromnosť, aby v nich Boh našiel zaľúbenie. Ježiš tiež.

- Eséni varovali pred nastávajúcim ohňom posledného sú­du. Takisto Ježiš.

- Eséni hovorili, že treba milovať blížneho ako seba samého. To bol ústredný motív všetkých Ježišových rečí.

- Eséni hovorili o "synoch svetla", ktorí bojujú proti "mocnostiam tmy". Kto nepozná túto metaforu v Ježišových prejavoch?

- Eséni kázali o "duchu pravdy" a zvestovali "večný život". Ježiš nehovoril nič iné.

- Eséni hovorili o "členoch nového spoločenstva" a o "Svä­tom Duchu". Čo robil Ježiš?

- Eséni svätili spoločné jedlo modlitbou za stolom - ako Je­žiš pri Poslednej večeri.

- Eséni hovorili o základe, "ktorým nič neotrasie" - Ježiš o skale (Kefas - hebrejsky, latinsky Petros), ktorú nič nepremôže.

- V štvrtej kumránskej jaskyni sa našli "blahoslavenia", kde sa každá veta začína slovíčkom "blažený" - úvodné slovo, ktoré použil Ježiš v kázni na hore.

- Eséni požadovali od každého člena, aby nanovo vstúpil do ich spoločenstva a vyznal sa zo svojich hriechov - železný zákon kresťanstva.

Po toľkých dôkazoch (nie sú to nijaké indície!) sa doslova natíska otázka, či Ježiš nežil tak ako historik Jozef Flavius istý čas medzi esénmi. Počas devätnástich kresť'anských storočí riešili múdre hlavy správy Jozefa Flavia, o esénoch nebolo nič známe, nespomínajú sa ani v evanjeliách, ani v apoštolských príbehoch. Vari si tento Jozef Flavius vymyslel sci-fi príbeh o tomto ráde? Nálezy kumránskych zvitkov posmrtne dokazujú, že bol precíznym historikom.

Pochybnosti o Ježišovi

Nechcem tu vstupovať do diskusie, či bol Ježiš, ako sa na­zdáva Augstein, "jedna postava zložená z viacerých postáv a prúdov, ktorá sa synteticky vliala do jedného zjavu... čiže personifikované očakávanie spásy". Ako hovorí profesor Gunther Bornkamm: "Ak by sme tradíciu kritiky zredukovali na to, čo nemožno vyvrátiť nijakými historickými dôkazmi, ostalo by nám na konci len torzo, ktoré má sotva čosi spoloč­né s históriou doloženou v evanjeliách."

Chcem jasne skonštatovať, že Ježiš bol zbožný muž, ale nie "Jednorodený Syn Boha", že bol politicky činný, ale nebol "Vykupiteľ". Táto doložená informácia vyvoláva u kresťana veriaceho každému slovu ozajstný otras, lebo už pochybovačstvo je hriechom proti Svätému Duchu.

Vychytralý systém vierouky udržiaval stámilióny kresťanov po dvetisíc rokov na primitívnej náboženskej úrovni, hoci dobre informovaní teológovia mohli už dávno "zvestovať pravdu". Zamlčujú ju. Dvetisíc rokov falošného vyučovania ­to nazývam tradíciou!

Viera kontra náboženstvo

Vychovali ma v rímskokatolíckom duchu, preto sa zaobe­rám postavou Ježiša tak, ako sme ju prijímali všetci v duchu kresťanskej tradície, aj "keď sme až natoľko zaujatí našou tradíciou, že sa nevieme priblížiť bez zaujatosti k evanjeliám a k Novému zákonu v jeho celistvosti" (Carmichael).

Viera sa definuje ako vnútorná istota bez ohľadu na dôkazy, ako presvedčenie citov. Náboženskí vodcovia a hodnostári apelujú na vieru, požadujú vieru u tých, čo neveria. Viera však značí "dôveru". Výzva v zmysle viery vo vyššiu moc, v to nepochopiteľné: "Ži!" a "Umri!", v začiatok a koniec všetkého bytia je dobrá, ne­vyhnutná a večná. Táto viera dáva každému človeku v kaž­dom čase útechu a pomoc, požehnanie a úžitok.

Takáto viera však ani zďaleka nemá nič s náboženskou neústupčivosťou. S fanatickými príkazmi: "Musíš!", "Máš!", "Nesmieš!". S nimi sa pobrali najvyšší kresťanskí dušpastieri a vy­kladači do veľkej nekonečnej vojny za vieru. So svojráznym tvrdením, že sú jediní zvestovatelia všespasiteľného Slova Božieho, zasiali do duší toto semeno.

Všeobecní odpor­covia viery tvrdia, že každé "náboženstvo" prinieslo ľudstvu žiaľ a útrapy, prenasledovanie, mučenie, slzy a krv. Ale ak by si ve­riaci, podpichovaní fanatikmi, neboli vytvorili nijaký obraz o Bohu, nikdy by nedošlo k náboženským vojnám. Lebo ná­boženstvo v duchu viery v tvorivú a organizujúcu silu si ne­robí nárok na zvestovanie posledných právd, nepozná ani vytlačené mnohoúčelové rady na bolesti, ani slad­kasté múdre výroky na všetky príležitosti. Malo by byť hodné iba vznešenosti všemohúceho Boha.

­

Výnimočnosť kresťanstva?!

Keby bol Ježiš vstúpil na nebesá pred zrakom všetkých, alebo aspoň v kruhu učeníkov, bola by sa táto zvesť rozšírila ako blesk po uliciach Jeruzalema, lebo ľud sa živo zaujímal o proces a o ukrižovanie. Ani jeden rímsky či židovský deje­pisec nezaznačil ani jedno slovo o týchto svetových prevrat­ných udalostiach a zázrakoch z evanjelií. Len veľmi stručne o nich píšu evanjelisti, a tí neboli očitými svedkami. V samotnej katolíckej Biblii (Spolok svätého Vojtecha Trnava 1996) sa vo vysvetlivkách píše o tom, že evanjeliá vznikli medzi rokom 80-100 nášho letopočtu, teda v 3. generácii kresťanov po Kristovi! Samotné evanjeliá sa nezachovali v prvopisoch ani v pôvodnej forme. Odpisy boli revidované, upravované, dopĺňané a prekladané. Je to naozaj crux interpre­tum (kríž s interpretáciou).

Som jeden zo stámiliónov kresťanov, ktorí sú organizovaní od kolísky a platia za to dane, nemôžem však veriť v duchu organizovaného náboženstva. Nie som ateista. Uznávam väč­šinu zákonov spísaných v kresťanskom kódexe viery i pravid­lá ľudského spolunažívania (ako sú vlastné podstate všet­kých náboženstiev, mýtov a legiend všetkých národov). Odmietam však nárok cirkvi, do ktorej som sa narodil, že iba ona vedie k spaseniu, lebo - aby som uviedol len dva príklady - nepokladám za bezvýznamnejšie učenie a základ­né články viery Budhu a Mohameda.

Milióny veriacich kresťanov nevedia nič alebo len veľmi málo o pozadí Biblie. Tak ako ich vychovali, prijímajú ju z ge­nerácie na generáciu ako Slovo Božie. Ježiša pokladajú za pôvodného zvestovateľa jeho učenia, pritom sa dokázalo

povedané veľmi jasne, že adaptoval podstatné časti učenia esénov od Mŕtveho mora. Kresťanské učenie a zvyky sú z väčšej časti výpožičkami zo starších náboženstiev. Po­tvrdzuje to dokumentácia Dr. Roberta Kehla, ktorú mám k dispozícii a z ktorej ako malú časť zhromaždeného materiá­lu uvádzam nasledujúce detaily:

Biblia neobsahuje ani jednu náboženskú alebo morálnu myšlienku, ktorá by nebola obsiahnutá v istej podobe v po­svätných spisoch starších a súdobých náboženstiev. Bezpro­strednou živnou pôdou - aby som nepovedal zbrojnicou a arzenálom - dnešného "kresťanského", t. j. paulínskeho kultového života, viery a obce boli najmä helénske mystériá a kulty (ktoré zasa prevzali v podstate od egyptsko-orientál­nych kultov).

Predovšetkým v kulte Atisa, Dionýza, Mitrasa a Izis možno nájsť prakticky všetko, čo dnes tvorí paulínske kresťanstvo. Nosnou postavou jednotlivých kultových mystérií bola vždy postava Spasiteľa, zodpovedajúca paulínskemu pojmu Christos", "Syn Boží", ktorý sa označoval ako "Pán". Rozhodujúcu rolu zohrávalo utrpenie a smrť tohto náležitého Sy­na Božieho, pričom sa hovorí aj o ukrižovaných bohoch. Ces­ta istého boha do pekiel ("...zostúpil do pekiel") bola všeo­becne rozšírenou predstavou (Herkules a mnoho iných synov božích), takisto ako k príslušnému prí­behu o spasení patrilo nanebovstúpenie vo všetkých kulto­vých mystériách. V starom Egypte i v kultových mystériách poznali trinitas (trojica, trojjedinost). V mene Mithru a Dioný­za sa liečili chorí, kriesili mŕtvi, utišovalo more, voda sa pre­mieňala na víno atď. Bol aj sviatok Veľkej noci (oslavy vzkrie­senia, pričom sa uvádzalo vzkriesenie príslušného boha po­dobne ako v neskoršom kresťanstve (vzkriesenie na tretí deň, prázdny hrob, odvalený kameň).

Učenie o vykúpení, ktoré sa pokladá za špecifikum kresťan­ského náboženstva, nájdeme so všetkými detailami v myste­rických náboženstvách. Dokonca ani základná kresťanská dogma o dedičnom hriechu nebola vlastne nič nové (Mitras). Pri helénskych kultových mystériách poznali krst s predchádzajúcim postením a cvičením sa v pokání. Svätá večera označovaná tiež ako "stôl Pána", "jedlo blažených" alebo "jedlo svätých" v pohanských náboženstvách podstatne súvisí s neskorším kresťan­ským pojmom Poslednej večere.

Osobitne významné je, že toto jedlo predstavovalo v mys­terických náboženstvách súčasne jedenie tela a pitie krvi ich boha (prijímanie). Posledná večera sa čiastočne podávala už v pohanských náboženstvách v podobe hostií označených krížom. Je doložené, že aj tento "stôl Pána" sa čiastočne chápal ako sakrálna nekrvavá obno­va Božej obety.

Historicky sú doložené dokonca slová premeny v dnešnej katolíckej omši: "Povedz sedemkrát: Ty si víno, nie si víno, ale krv Atény. Ty si víno, nie si víno, ale krv Oziris, vnútornos­ti Jaa." Po tomto "jedle blažených" sa veriaci znova narodili a na rozdiel od strateného sveta, ktorý čakal zlý údel, sa označovali za "vykúpených, zachránených, nesmrteľných". Zasvätenci kultových mystérií sa stali pomocou jedla "deťmi Boha". Boh v nich prebýval; zjednotili sa v Bohu. Jedlo sa chápalo aj ako spoločenstvo pokrmu s Bohom.

Život príslušných synov božích, resp. zakladateľov nábo­ženstva nielen v mysterických náboženstvách, ale aj vo vý­chodných a ďalekovýchodných náboženstvách sa nápadne zhoduje so životom Ježiša. Začína sa to už proroctvami o "vykupiteľovi a záchrancovi ľudstva". Aj veriaci Zarathuš­trovho náboženstva napríklad hovorili: "Celý svet ho očaká­va, on je prorok Mazdov."

Väčšinou sa hovorí o nadprirodzenom splodení boha zá­chrany a panenské počatie poznali dávno pred Ježišom, na­príklad u Budhu sa oplodnenie odohralo vniknutím božieho lúča do tela panenskej matky. Ešte nápadnejšia je konkor­dancia v opisovaní narodenia Zakladateľa.

Okrem Ježiša sa narodili v maštali aj iní zakladatelia nábo­ženstiev, uložili ich do jaslí a zavinuli do plienok, aj v iných náboženstvách bolo miesto narodenia "ožiarené jasným svetlom", aj v prípade iných zakladateľov náboženstva sa objavil "nebeský chór s čarovným spevom", nechýbalo do­konca ani klaňanie pastierov.

Tak ako pri Ježišovom narodení, aj pri Krišnovom zrode (8. pozemské zjavenie Višnu, jedného z hlavných prejavov bož­ského v hinduizme) rozkáže žiarlivý kráľ usmrtiť všetkých mužských novorodencov. Takisto doložené je vystúpenie dieťaťa v chráme. Všetci zakladatelia náboženstiev boli väč­šinou v púšti, kde sa postili, pokúšaní diablom. Aj tu sú zhody s Bibliou, diabol ponúka najsamprv jedlo a potom svetskú vládu, ak sa pokúšaný poddá.

Keď ponoria v rieke Gange Budhu, nastane zemetrasenie a boh zvestuje: "Zrodila sa nesmrteľnosť." (Pri Ježišovi: "Toto je môj milo­vaný Syn...") Nápadnú podobnosť môžeme skonštatovať po smrti božských postáv, ktoré oslavovali ako postavy spa­siteľov sveta.

Dokonca pri Caesarovej smrti sa hovorí o temnote, o tom, že "zem pukala" a "mŕtvi vstávali z hrobu". Vzkriesenie božích synov a ich premena na Zemi sú v antike pred Ježišom všeobecne známe. Aj vzkriesený Apolón (Apolyon), Ježišov súčasník a akýsi jeho dvojník, sa zjavuje svojim učeníkom.

Mysterické náboženstvá a pred nimi egyptsko-babylonské kultúry poznali výrok "Ja som vínna réva" aj pastiersky mo­tív "Ja som dobrý pastier".

Prenasledovanie prívržencov mysterických náboženstiev bolo takisto bežné ako prenasledovanie kresťanov. Vysmievanie sa trpiacemu Dionýzovi je ohromujúco podobné posmievaniu sa Ježišovi.

Väčšina zakladateľov náboženstiev a božích synov, kto­rých pozná antika i ďalekovýchodný svet pred Ježišom, ko­nali zázraky takisto ako Ježiš. Zázrak s vínom má paralelu v dionýzovskej legende, chorí sa uzdravujú, starci sa zviechajú, hladní budú nasýtení, slepcom sa prinavráti zrak, chromí chodia, nemí hovoria. Ako u Ježiša, zázraky sa dejú na diaľ­ku. Vyliečení odnášali nosidlá, more sa utíšilo, a dokonca tristotisíc ľudí sa zázračne nasýtilo a ešte veľa zvýšilo. Topiaci sa (neveriaci Peter) sa vyskytuje už v budhizme. Budha sa označuje, tak ako Ježiš, slovom "pravda". Aj Zarathuštra zvestoval, že "opäť príde so svätými anjelmi". Napokon už Krišna povedal, že svet "ho nespozná".

Uvedomujem si, aké rozhorčenie môže priniesť pre niektorých ľudí čítanie týchto slov. Sám som bol takými ako oni. Ale Boh nám dal rozum, aby sme ho používali. Je potrebné študovať dejiny, študovať iné náboženstvá a potom priznať vlastnú omylnosť v záujme pravdy, teda aj v záujme Boha.

Použitá literatúra:

Slovník Judaizmu, Dagobert D. Runes, vydal Danubiapress Bratislava 1992

Malý lexikon Biblie, G. Gecse, H. Horváth, Nakladateľstvo Spektrum 1990

Zjavenia, Erich von Däniken Munchen 1988, vydala Práca 1992